Dysplázia znamená nerovnomerný a nefyziologický vývoj v kĺbe. Najčastejší je zaznamenaný výskyt dysplázie v bedrovom kĺbe u psov.
Dysplázia bedrového kĺbu sa vyskytuje aj u človeka a niektorých ďalších zvierat. V roku 1935 prof Schnelle popísal prvých psov, ktorí javili známky dysplázie bedrového kĺbu. Pred mnohými rokmi boli poznatky, že dysplázia sa vyskytuje len u veľkých plemien psov. V súčasnosti existujú údaje o výskyte dysplázie bedrových kĺbov u viac ako 300 plemien psov bez rozdielu hmotnosti.
Dyspláziou sa v súčasnosti zaoberá vedecká komunita nie len z hradiska diagnostiky, terapie a prevencie, ale hlavne genetici, ktorí sa snažia spresniť etiológiu, a nájsť model prevencie dysplázie bedrových kĺbov. Veľmi výrazne pokročili vedomosti o DNA analýze z dôvodu precíznejšej diagnostiky DBK. Aj keď už takmer viac ako 30 rokov prebieha preventívna diagnostika DBK, ešte aj v súčasnosti je jej výskyt veľmi vysoký a približuje sa u niektorých plemien až k 40 %. Tento vysoký výskyt dysplázie je spôsobený aj tým, že genetika tohoto ochorenia je veľmi komplikovaná a snaha veterinárnych lekárov a chovateľov o zníženie výskytu dysplázie je menej účinná ako by sa predpokladalo. Okrem nejasnej genetiky zohráva významnú úlohu aj hodnotenie röntgenogramov, kroré je opisne a podľa toho sa psy zaraďujú do jednotlivých stupňov. Rozlišujeme tri hlavne hodnotiace systémy pre dyspláziu bedrových kĺbov a to OFA(Orthopedic Foundation for Animals), ktorá je založená v USA, FCI systém hodnotenia( Federation Cynologique Internationale), prijatý väčšinou európskych krajín a BVA ( British Veterinary Assciation) v Anglicku. Tieto organizácie majú vzájomne odlišný systém hodnotenia röntgenogramov, ktoré sú jedinou vhodnou metódou pre hodnotenie fenotypu dysplázie bedrových kĺbov u psov.
Dyspláziou sú väčšinu postihnuté obidva kĺby, aj keď podľa našich skúsenosti zaznamenávame pri skríningovom hodnotení dysplazie bedrového kĺbu jej výskyt častejšie jednostranný.
Bedrový kĺb je jednoduchý guľovitý kĺb vznikajúci medzi kĺbovou jamkou panvovej kosti (acetábulum) a medzi hlavicou stehnovej kosti.
Panvová kosť (os coxae) počas vývoja sa skladá z štyroch nezávislých kostí (os ilium, os pubis, os ischii, os acetabuli). V priebehu siedmeho týždňa po narodení je na dne acetábula medzi os ilium a os ischii prítomná malá kostička (os acetabuli) ktorá je integrovaná do týchto veľkých kostí. Jednotlivé kosti panvovej kosti sa 12 týždňov po narodení spájajú a tvoria dutinu, ktorá spolu s hlavicou kosti stehnovej utvára bedrový kĺb (Evans 1991). Pri mediálnom okraji acetábula je výkroj (incisura acetabuli), v dôsledku čoho má kĺbová plocha polmesiačikovitý tvar a nazýva sa facies lunata (Popesko 1992).
Os ilium (bedrová kosť) je najväčšia a najkranialnejšie lokalizovaná kosť kosti panvovej. Pozostáva z krídla (ala ossis ilii) a tela (corpus ossis ilii), ktorého kaudálna časť sa podieľa na tvorbe dvoch pätín acetábula. Kraniálny okraj krídla je označovaný ako crista iliaca. Fagin a kol. (1992)zistil neúplné spojenie crista iliaca s ala ossis ilii u dospelých psov, čo môže byť mylne diagnostikované ako zlomenina. Laterálny okraj krídla vytvára zreteľne viditeľný bedrový hrboľ (tuber coxae), ktrorý sa dá lokalizovať perkutánne.
Os ischii (sedacia kosť) sa skladá z corpus ossis ischii, ramus ossis ischii a tuber ischiadici. Telo sedacej kosti tvorí kraniálne dve pätiny acetábula. Ramus ossis ischii pomocou facies symphysialis sa spája pomocou spony symphysis ischiadica s druhostrannou kosťou a ohraničuje kaudomediálne foramen obturatum. kaudálne okraje kostí vytvárajú sedací oblúk (arcus ischiadicus).
Os pubis (lonová kosť) má telo (corpus ossis pubis) z ktorého vybiehajú výbežky. Výbežok ramus cranialis ossis pubis sa podieľa na tvorbe acetábula a tvorí kraniálny obvod foramen obturatum. Ramus caudalis ossis pubis sa stýka pomocou facies symphysialis s druhostrannou kosťou v lonovej spone (symphysis pubica) a súčasne tvorí mediálny obvod foramen obturatum.
Stehnová kosť (femur) je mohutná rúrovitá kosť tela. Proximálna epifýza vytvára guľovitú hlavicu caput ossis femoris, ktorá je vyvrátená mediálnym smerom a kĺby sa s panvovou kosťou. Stred hlavice má vyhĺbenú jamku fovea capitis, ktorá je malá a do ktorej sa upína oblý stehnový väz. Hlavica je od tela oddelená krčkom (collum ossis femoris). Laterálne od hlavice sa dvíha kostný hrboľ trochanter major. Na kaudálnej ploche proximálnej epifýzi leží fossa trochanterica, ktorú z laterálnej strany lemuje crista intertrochanterica smerujúca ku trochanter minor. Malý trochanter je výbežok piramídového tvaru, od ktorého ide proximálnym smerom na krček linea intertrochanterica. Nasleduje telo a distálny koniec femuru (Popesko 1992). Na proximálnej časti femuru sa popisujú dva uhly, ktoré majú veľký význam pri niektorých ochoreniach a chirurgických zákrokoch. Je to uhol sklonu (uhol inklinácie), ktorý je určovaný uhlom medzi dlhou osou stehnovej kosti a líniou prechádzajúcou krčkom pri kraniokaudálnom pohľade. Tento uhol u zdravého psa je 135 –145°. Pri pohľade z laterálnej strany os krčka stehnovej kosti je orientovaná kraniálne vzhľadom na telo stehnovej kosti. Je to torzný uhol a u psa je pozitívny a preto sa označuje ako anteverzia. Jednou z metód ako zmerať tento uhol je zhotovenie röntgenogramu stehnovej kosti so psom v chrbtovej polohe a polohovaním stehnovej kosti pod uhlom 90° k podložke a zohnutí kolenného kĺbu do 90°. Röntgenové lúče musia prechádzať priamo cez stred stehnovej kosti a rovnobežne s jej dlhou osou. Meria sa uhol medzi priamkou lokalizovanou na kaudálnom okraji kondylov femuru a priamkou prechádzajúcou hlavicou a krčkom stehnovej kosti. Tento uhol sa označuje ako uhol anteroversie a u zdravého psa je 20 – 27°
Bedrový kĺb má voľné kĺbové púzdro. Acetbulárny zárez je preklenutý väzom lig. transversum acetabuli, ktorý dopĺňa z mediálnej plochy obvod kĺbovej jamky. Medzi hlavicou stehnovej kosti a dnom kĺbovej jamky je rozpätý krátky, ale silný väz lig. capitis ossis femoris, ktorý udržuje hlavicu stehnovej kosti v polohe. Väz sa nachádza intraartikulárne (Popesko 1992).
Bedrový kĺb psa dovoľuje tri stupne rotačnej pohyblivosti: flexia/extenzia, abdukcia/addukcia a vnútorná/externá rotácia. Normálny bedrový kĺb má schopnosť zaťaženia niekoľkonásobne prevyšujúce hmotnosť tela (Tepic 2002).
Súčasná akceptovaná definícia DBK je založená na tom, že je to vývojové ochorenie s polygénnou dedičnosťou, kedy fenotyp je ovplyvňovaný mnohými faktormi vonkajšieho prostredia, ktoré ale nie sú v plnom rozsahu a presne definované. Výsledkom dysplázie v neskoršom veku je u psov artróza, aj keď jej rozsah a klinické prejavy sú veľmi rozdielne u jednotlivých plemien. Artróza sa v kĺbe vyvíja po jeho subluxácii a zvýšenej laxite v ňom. Vyvinutá subluxácia a artróza v kĺbe spôsobujú bolestivosť a krívanie.
Etiológia vzniku laxity a subluxácie bedrového kĺbu nie je presné známa. Je potrebne brať pri etiológii DBK skutočňosť, že pes sa rodí so zdravými kĺbami a dysplastický kĺb sa začne vyvíjať aj s jeho príznakmi až po narodení pri používaní počas chôdze. DBK má multifaktoriálny charakter. Tvar kĺbových štruktúr, lokalizácia a veľkosť svalovej hmoty, podobne aj inervácia v tejto oblasti bedrového kĺbu sú určené geneticky. Podľa dostupných zdrojov koeficient heritability sa pohybuje od 0,2- 0.8 a je rozdielny u rôznych plemien. Najpresnejšie poznatky o výške koeficienta heritability sú známe u dvoch plemien a to u nemeckého ovčiaka bol vypočítaný na úrovni 0,74 a u labradorov až na úroveň O,92. Z toho sa môže usudzovať, že koeficient heritabilty pasívnej laxity je omnoho vyšší ako je uvádzaná najnižšia hodnota.
Keď akceptujeme etiológiu polygennej dedičnosti, potom faktory prostredia môže vplývať na uplatnenie a rozvinutie genotypu vo fenotypickej expresii. Preto medzi vonkajšie vplyvy vzniku DBK patrí: veľkosť plemena, rýchlostť rastu, spôsob výživy, telesná konštitúcia, index hmoty svalov panvovej končatiny, neuromuskulárne poruchy, endokrínna dysbalancia, intenzita pohybu v najmladšom veku. Z toho potom vyplýva, že fenotyp je výsledkom interakcie genetickej výbavy psa a faktorov vonkajšieho prostredia. Z toho môžeme konštatovať, že vývoj v bedrovom kĺbe u psa po narodení je ovplyvňovaný týmito okolnostiami.
Najdôležitejším faktorom v patogenéze DBK je jeho laxita. Ako vyplýva z poznania, v čase narodenia šteňaťa je bedrový kĺb štrukturálne a funkčne v norme a to aj u psov u ktorých v dospelosti môžeme diagnostikovať DBK. Najkritickejšie obdobie pre fyziologický alebo patologický rozvoj v kĺbe je obdobie prvých dvoch mesiacov života, pričom prvých 14 dní je bedrový kĺb stabilný. Z dôvodu, že v tomto období sú všetky súčasti bedrového kĺbu ešte chrupkovité a len postupne dochádza k premene na kostné tkanivo, sily ktoré sa vyvíjajú v kĺbe pri pohybe môžu ovplyvňovať utvarnie kĺbu. Plastické súčasti kĺbu môžu byť ovplyvnené práve týmito silami. Dochádza k porušeniu enchondrálnej osifikácie. Potom sa začína vyvíjať laxita , ktorá spôsobí rozvoj inkongruity kĺbových plôch hlavice femuru a acetábula a začína sa rozvoj dysplázie bedrového kĺbu. Ak chrupkovité tkanivo v acetábule a hlavici stratí kongruitu následkom sekundárnej laxity vzniká abnormalita v kĺbe. Acetábulárny chrupkový základ budúcej kosti sa vytlačí strom laterálnym z dôvodu, že hlavica stehnovej kosti svoju laxitou netlačí na túto kosť. Súčasne dochádza k vytvoreniu vyššieho tlaku na dorzálny acetábulárny okraj, ktorý sa deformuje a vyvíja sa nedostatočne. Z toho vyplýva, že acetábulum sa stáva plytším a dorzálny acetábulárny okraj v menšej miere pokrýva hlavicu stehnovej kosti.
Ak proces prebieha, hlavica sa stále vytláča laterálne z acetábula a smerom laterálnym a dorzálnym. Toto je príčina napínania kĺbového puzdra a lig.capitis ossis femoris. V bedrovom kĺbe dochádza k zmnoženiu synoviálnej tekutiny. Tieto zmeny sú považované jako sekundárne k tvorbe DBK a laxita je primárnou príčinou vo vývoji dysplázie bedrového kĺbu.
Dyspláziu berdrových kĺbov u psov môžeme rozdelit do troch skupín:
1) Mladí psy so subklinickými príznakmi
2) Mladí psy s klinickými príznakmi
3) Dospelý psy s výrazným krívaním, ktoré vychádza z artrózy bedrového kĺbu
Do prvej skupiny zaraďujeme psov vo veku do 18 mesiacov, ktorý nemajú žiadne klinické príznaky a dysplázia sa diagnostikuje náhodne pri klinickom alebo röntgenologickom vyšetrení. Do druhej skupiny patria psy u ktorých sa klinické príznaky rozvíjajú do 18 mesiaca veku života psa. Pes ťažko vstáva a neochotne sa pohybuje hlavne pri skokoch a chôdzi do schodov alebo zo schodov. Pri behu sa pohybuje ako zajac (súčasne sa odráža oboma panvovými končatinami). Krívanie sa zvýrazni hlavne po záťaži. Ortopedickým vyšetrením v anestézii vyvolávame u týchto psov pozitívny Ortovaniho test, ktorý nám ukazuje, že v kĺbe môže existovať laxita. Ak sa dysplázia vyskytuje na obidvoch kĺboch pes sa hrbí a prenáša hmotnosť tela viac na hrudníkové končatiny. U tretej skupiny psov sa klinické príznaky môžu prejavovať v období po 18 mesiaci veku a vychádzajú už z rozvinutej artrózy v bedrovom kĺbe. V neskoršom období dochádza ku atrofii svalstva panvových končatín.
Dysplázia bedrových kĺbov sa ešte aj v súčasnom období diagnostikuje na základe röntgenologického vyšetrenia. Pre konečnú röntgenologickú diagnózu je rozhodujúci vek psa a poloha. Vo väčšine prípadov stredne veľké a veľké plemená psov sa vyšetrujú na dyspláziu bedrových kĺbov vo veku 12 mesiacov t.j. po ukončení ich rastu a uzatvorení rastových platničiek. U niektorých plemien psov hlavne ťažkých plemien dochádza ku zastaveniu enchondrálnej osifikácie až vo veku 18 až 24 mesiacov a preto v niektorých krajinách a podľa požiadaviek chovateľských klubov sa môže skríningové vyšetrenie na dyspláziu bedrových kĺbov vykonávať až po tomto období. Pre správne hodnotenie dysplázie bedrových kĺbov sa požaduje ventrodorzálna projekcia s maximálnou extenziou panvových končatín. Pes musí byť v sedácii alebo v celkovej anestézii.
Hlavné zásady pri röntgenologickom vyšetrení psa na dyspláziu bedrových kĺbov :
- Pes má byť v hlbokej sedácii alebo celkovej anestézii uložený do ventrodorzálnej polohy (na chrbát)
- Panvové končatiny vytiahneme smerom kaudálnym tak, aby kĺby bedrové, kolenné a pätové boli v extenzii
- Končatiny addukujeme tak, aby prebiehali osi týchto končatín navzájom paralelne a tak isto rovnobežne so strednou líniou chrbtice
- Prsty končatín majú byť od röntgenového stola vzdialené 5 až 10 cm
- Panva musí byť symetrická a nemá byť rotovaná vertikálne ani horizontálne
- Na röntgenograme majú byť znázornené krídla kosti bedrovej, bedrové kĺby, celá panva, stehnové kosti a kolenné kĺby včítane obidvoch patiel.
- Symetrickosť panvy a postavenia končatín hodnotíme podľa veľkosti krídiel bedrovej kosti, obturatórnych otvorov na panve, pately majú byť v strede epikondylov.
- Zväzok lúčov z röntgénky centrujeme na stred panvy.
Pes ktorý je uložený na röntgenovom stole sa môže vyviazať pomocou malých popruhov alebo môže byť fixovaný asistentom za použitia ochranných odevov. V niektorých krajinách sa odporúča ešte zhotovenie röntgenogramu panvy včítane bedrových kĺbov a stehnovej kosti vo ventrodorzálnej polohe pričom končatiny sú maximálne abdukované. Túto polohu nazývame ako poloha II alebo žabia poloha alebo poloha otvorenej knihy. Tieto požiadavky sú požiadavkami veterinárnej komisie ktorá pracuje pre FCI. Pre včasnú diagnostiku dysplázie bedrových kĺbov a pre zistenie uhla dorzálneho acetabulárneho okraja sa zhotovuje tzv. poloha „DAR“.
Ďalej môžeme použiť polohu distrakčnú a kompresnú. Tieto röntgenogramy voláme tiež ako stresové a sú známe ako röntgenogrami zhotovené pre PennHIP. Žabia poloha nám umožňuje zachytiť tvorbu osteofytov na hlavici a krčku stehnovej kosti. Pri ventrodorálnej projekcii s extenziou panvových končatín hodnotíme tieto ukazovatele :
- Kongruita kĺbových plôch
- Šírka kĺbovej štrbiny
- Hĺbku acetábula – uhoľ podľa Norberga a Olssena
- Vzťah stredu hlavice stehnovej kosti ku dorzálnemu acetabulárnemu okraju
- Tvar hlavice stehnovej kosti
- Morganová línia na kŕčku stehnovej kosti (osteofyty)
- Obvodová osteofytóza okolo hlavice stehnovej kosti pri jej chrupkovom okraji tzv. medúza.
Tabuľka. Základné kritéria hodnotenia DBK u psov podľa FCI
Stupeň
DDK Stupeň DKK
(slovami) Označenie podľa
schémy FCI RTG príznaky DBK Uhol podľa Norberga-Olssona
0 Negatívne A Anatomická pravidelnosť, žiadne príznaky dysplázie 105° a viac
1 Prechodný B Mierna anatomická nepravidelnosť, kĺbová plocha hlavice femuru a acetabula je mierne inkonguletná, stred hlavice leži mediálne od DOA 105° a viac
2 Slabý C Zjavná anatomická nepravidelnosť, kĺbové plochy hlavice femuru a acetabula su ingonguletné, kraniolaterálny okraj acetabula je mierne oploštený, pozorujeme miernu artrózu, stred hlavice sa kryje s DOA 105° - 100°
3 Stredný stupeň D Zreteľná anatomická nepravideľnosť, jasná inkongurencia kĺbových plôch , hlavice femuru a acetabula, artróza, stred hlavice leží laterálne od DOA 100° - 90°
4 Silný stupeň E Výrazná anatomická nepravidelnosť, výrazna subluxácia až luxácia femuru z acetabula, silná artróza, deformácia krčka, hlavice a acetabula, Menej ako 90°
Tabuľka č. . Hodnotenie DBK poľa Fluckigera.
Röntgenologický skríning na dyspláziu bedrových kĺbov v mladom veku psov podľa PennHip metódy.
PennHip (University of Pennsylvánia Hip Improvement Program) je najnovší systém diagnostiky DBK u psov. Výhodou tejto metódy je, že skríning na DBK sa môže vykonať už u šteniat vo veku od 16 týždňov. Autorom tejto metódy je Gail Smith z uvedenje univerzity. Túto metódu popísal pred viac ako 25 rokmi a podľa neho sa touto metódou dá diagnostikovať laxita bedrového kĺbu a tým aj senzitivita psa pre možný rozvoj DBK. Táto metóda nie je skríningom, ale zahŕňa aj:
-techniku röntgenologickej diagnostiky
-vytvára sieť certifikovaných veterinárnych lekárov pre spoluprácu na používanie tejto metódy plošne
-vytvára databázu na vedecké vyhodnocovanie výskytu DBK u psov v potomstve pri akceptovaní základných vedeckých genetických postupov.
Výsledkom tejto metódy je stanovenie pasívnej laxity v bedrovom kĺbe, ktorú získame výpočtami z troch rozdielne zhotovených röntgenogramov bedrových kĺbov a to:
- distrakčný
- kompresný
- klasický ventrodorálny s extenziou panvových končatín.
Kompresný a distrakčný röntgenogram slúži k presnému výpočtu kĺbovej laxity (pasívnej) a tretí štandardne používaný slúži len na posúdenie prítomnosti artrotických zmien. Projekcia v distrakčnej polohe odhalí v priemere 2, 5 až 11 x vyšší výskyt laxity v bedrovom kĺbe ako pri klasickej metóde. Distrakčný index sa dá presnejšie kvantifikovať a tým umožňuje zistiť rizikovosť jednotlivých psov pre rozvoj DBK. Je potrebne dodať, že rôzne plemená psov majú k výskytu DBK rôznu veľkosť distrakčného indexu.
Z hľadiska hodnotenia výskytu DBK na základe viac ako 40 ročného skríningu na Slovensku hlavne u plemena nemecky ovčiak môžeme konštatovať, že celkové percento pozitívnych jedincov je sa za toto obdobie znížilo len málo významne. Významne sa však znížil výskyt vyššich stupňov DBK v „prospech nižších stupňov alebo prechodového stupňa.
Aj keď platí definícia, že DBK má genetický charakter, pri včasnej diagnostike, alebo aj v neskoršom veku môžeme u psa vykonať chirurgickú intervenciu za účelom ovplyvnenia vývoja v kĺbe a tak zabrániť rozvoju artrózy. Chirurgická intervencia sa vykonáva vtedy ak, sa už artróza vyvinula, bolesť sa prejavuje ako chronická a cieľom je znížiť jej rozsah.
Dysplázia bedrového kĺbu spôsobuje v konečnom dôsledku bolesť a utŕpenie pre psa. Rozvoj klinických prejavov dysplázie je rôzny a závisí od mnohých činiteľov: stupeň dysplázie, hmotnosť telá psa, intenzita používania psa pre výkon a vek. Aj keď psy s výskytom dysplázie nie sú vhodní pre používanie v plemenitbe, môžu slúžiť majiteľovi po celý život ako spoločníci. Problém vyvstáva, ako riešiť bolesť, ktorá je prítomná a vekom sa zintenzivňuje. Intezita bolesti rastie preto, lebo dysplázia štartuje v postihnutom kĺbe rozvoj degenerativného ochorenia-artrózy.
Koxartróza je výsledkom zvýšenej laxity hlavice stehnovej kosti v acetábule. Artróza nie je liečiteľná konzervatívnymi prostriedkami etiologicky. Artrózu všeobecne môžeme len obmedziť- spomaliť jej rozvoj a klinické prejavy. Úplne ostránenie bolesti sa dosiahne len chirurgickou radikálnou metódou a to endoprotézou. Všetky ostatné metódy len znížujú bolesť a to obmedzením laxity bedrového kĺbu.
Medikamentózna metóda je veľmi dôležitá , ale musí byť používaná takmer denne , hlavne u psov s vysokou hmotnosťou a vysokým stupňom dysplázie. Tento spôsob odstraňovania nepríjemného pocitu u psa nie je vždy efektívny a má aj vedľajšie účinky, hlavne na zažívacom aparáte, ktoré sa prejavujú krvácaním alebo dokonca perforáciou steny hrubého čreva.
Sekundárne prejavy na bedrovom kĺbe prebiehajú súčasne a spôsobujú rozvoj osteoartrotických zmien. Tieto sú najčastejšou príčinou bolesti a krívania. Z našich skúsenosti vyplýva, že röntgenologický nález z bedrových kĺbov takmer nezodpovedá intenzite prejavu bolesti a to krívaním. U plemena nemecký ovčiak aj stredný a ťažký stupeň dysplázie nemusí sa prejavovať pri bežnej chôdzi krívaním.
Prejavy krívania , inkoordinovanej chôdze a pomalého a neochotného vstávania sú majiteľmi diagnostikované v neskoršom období, kedy rozvoj osteoartrotických zmien je intenzívnejší. Dochádza hlavne k zhrubnutiu kĺbového puzdra, zhrubnutiu dorzálneho a kraniolaterálneho okraja acetábula. Tieto vývojové zmeny spôsobujú bolesť, ktorá vychádza z dráždenie kĺbového puzdra a pri stenčení kĺbovej chrupky na hlavici a v acetábule sa rozvíja bolesť zo subchondrálnej kosti.
Intezita bolesti a krívania sa prejaví u starších psov po intenzivnejšej práci alebo po námahe. Niektorí majiteľa počujú pri pohybe subluxačné alebo frikčné zvuky, čo vyvoláva u nich nepríjemný pocit.
S rozvojom chovu psov a to hlavne retrieverov sa situácia tiež podstatne zmenila. Ak u nemeckých ovčiakov prejavom dysplázie je výrazný degeneratívný proces vo forme koxartrózy a u týchto plemien pozorujeme silný stupeň dysplázia, ako aj výrazne prejavy bolesti vychádzajúce z bedrového kĺbu už v mladom veku. Môže to byť zapríčinené aj mechanickou prekážkou vychádzajúcou z luxovaných bedrových kĺbov. Pri tejto príležitosti je treba tiež uviesť, že dysplázia bedrových kĺbov u retrieverov je podstane častejšia ako u iných veľkých a predispozíčnych plemien.
Z údajov v literatúre vyplýva, že medikamentózna terapia je mnohokrát neúčinná a preto sú indikované chirurgické operačné postupy. Na trhu je v súčasnosti široká škála nesteroidných antiflogistík.
Je pravdou aj to, že všetky metódy okrem implantovanej endoprotézy nemusia jednoznačne odstrániť bolesť. Podľa ďalších údajov niektoré metódy sú aj uznávanými chirurgami zatracované a rovnakými metódami niektorí dosahujú výborné klinické výsledky.
Psy s malformáciami kĺbov nemôžu mať dlhodobo ba ani krátkodobo obmedzený pohyb. Výskumy v humánnej ale aj vo veterinárnej medicíne jednoznačne ukazujú o opaku. Pohyb, ale koordinovaný môže priniesť komplexné zlepšenie hybnosti kĺbov včítane bedrového. Chôdza na voditku a nie dlhodobá s krátkymi prestávkami zvyšuje hybnosť stuhnutých kĺbov a kontrahovaných svalov a kĺbového puzdra. Vhodne sú aj plávacie pohyby. Terapeutickú chôdzu začíname od času, kedy sme diagnostikovali dyspláziu bedrového kĺbu. Intenzitá chôdza sa odporúča a vyberá sa podľa rozsahu patologického nálezu. Najvhodnejšia je forma vodenia psa na vodítku.
Úspešnosť pohybu sa prejaví aj tým , že dochádza ku zníženiu hmotnosti telá psa, svalovému natiahnutiu a zníženiu ich napnutia a tým k redukcii bolesti.Zvýšený ohyb v kĺbe tiež pomáha k stimulácii chrupkového metabolizmu.Pri výskyte krívania je potrebné obmedziť intenzitu chôdze.
Kŕmenia psa už ukázalo , že má vplyv jak na výskyt dysplázie bedrového kĺbu, ale aj na vývoj choroby a ovplyvňovanie klinických príznakov. Jednoznačne je už dokázané, že zníženie hmotnosti tela psa znižuje aj klinické príznaky pochádzajúce z chorobného bedrového kĺbu, ale aj všeobecne. Pri znížení hmotnosti psa o 10 % dochádza k zníženiu intenzity krívania až o 50-60 %. Psy kŕmení obmedzenou potravou (limitovaná) a s predispozíciou na dyspláziu mali až o 50 % menšie röntgenologické zmeny. Pri dlhodobom štúdiu až do veku 8 rokov boli psy krmení o 25 % menšou dávkou potravy - mali signifikantne nižšiu hmotnosť, ale aj nižšiu frekvenciu výskytu dysplázie. Preto vedecké štúdie v tejto oblasti konštatujú, že psy s náchylnosťou na dyspláziu mali by mať nižšiu telesnú hmotnosť.
U psov s chorobami kĺbov vznikajú bolestivé stavy hlavne v neskoršom veku a sú spojené s nadmernou hmotnosťou.
Cieľom je znížiť kalorickú hodnotu kŕmenia. Ďalším spôsobom diétneho kŕmenia je suplementácia kŕmnej dávky chrómom alebo karnitínom. Chrom optimalizuje kŕmnu dávku a zlepšuje telesné zloženie pri súčasnej strate hmotnosti cez zlepšenie tolerancie glukózy v krvnom obehu.
Karnitín je vo vode rozpustný vitamínom podobná látka pripravená s lyzínu a metionínu. Je to prirodzený zdroj proteinov. Ak pridávame do diéty pre úpravu hmotnosti karnitín, pes bude mať menej tuku a zabezpečí sa vyššia štíhlosť telesného rámca.
Diéta výrazným spôsobom ovplyvňuje prejavy bolesti u psov s chorobami kĺbov, zvlášť dysplastických.
Fyzikálna terapia nadobúda v malej praxi zvierat nebývalý rozmach. Je to aj preto,
Že dostupnosť prístrojov je pomerne veľká a dajú sa použiť aj z humánnej medicíny. Ak v humnnej medicíne je vlastný odbor fyzioterapia, tak potom musí byť terapeuticky efekt aj v praxi malých zvierat a koní. Nemôžeme však tento typ terapie považovať rozhodujúci. Patrí do komplexu terapeutických postupov s cieľom znížiť bolesť a tým aj krívanie . Medzi takéto metódy patrí :ultrasonografia, diatermia, elektroterapia, akupunktúra a plávanie.
V odbornej literatúre sa odporúča metóda , ktorá môže znížiť pocit bolesti u dysplastických alebo všeobecne artrotických kĺbov. Je potrebne tiež uviesť, že artrózu spôsobuje nie len dysplázia bedrového kĺbu.
Metóda denervácie kĺbového púzdra bedrového kĺbu bola prebratá z humannej medicíny a jej vývoj trval dlhé obdobie. Metóda denervácie je známa v humennej medicíne ako alternatíva pri mnohých ochoreniach nie len v bedrovom, ale aj lakťovom kĺbe a prstových kĺboch.
Gasse a kol./1996/ poukazujú, že metóda denervácie u psov by mohla byť tiež úspešná pri terapii dysplázie a artrózy bedrového kĺbu.
Kinzel a kol./2OO2/ na vzorke 117 dysplastických a atrotrických psov po denervácii kĺbového puzdra dosiahli podľa vyjadrenie majiteľov výborných výsledkov.
Chirurgická metóda denervácie kĺbového puzdra bedrového kĺbu nie je obtiažná a ani riziková. Nevyžaduje ani špeciálne inštrumentárium , len hlbokú anestéziu a aseptické podmienky operácie a podľa mnohých autorov aj výsledky sú veľmi priaznivé a sú odporučiace. Rozhodujúcim kritériom je aj hodnotenie pozitívnej dlhodobosti dobrých operačných výsledkov.
Výhodou tejto metódy je aj to , že môžeme to použiť aj u mladých psov, kedy aj iné metódy sú indikované. Podľa niektorých autorov je možno operovať obojstranne. Pozitívne výsledky sa objavujú už tri dní po operácii.
Toto môže viesť k včasnej reaktivácii dynamických komponentov bedrového kĺbu . Skoré používanie končatiny vytvára aj dobré podmienky pre rehabilitáciu svalov, ktoré ovplyvňujú ohyb kĺbu. Výhodou tejto metódy je, že samotný bedrový kĺb ani kĺbové puzdro nie sú incidované , alebo inak traumatizované. Ak by táto metóda nebola efektívna u niektorého psa, sú aj ďalšie možnosti terapie, ktoré neovplyvňujú ich uskutočnenie.
Používaná metodika umožňuje operovať psov v rôznom veku a rekonvalescencia je veľmi krátka pre nízku iatrogennosť operačného zákroku. Podobne je výhodne hovoriť aj o cene, ktorá je dostupná pre mnohých majiteľov. Je pravdou aj to, že tí veterinárni lekári- špecialisti nie sú naklonení tejto metóde, pretože ponúkajú pre majiteľa iné spôsoby terapie, ktoré sme dnes si vypočuli a videli. Je výhodne tiež použiť túto terapiu u psov staršieho veku ,kedy medikamtózna terapia môže mať negatívne následky.
Ak by sme porovnávali rekonštrukčné metódy s metódou denervácie kĺbového puzdra tak nevýhoda je v tom , že touto metódou odstraňujeme len symptómy a nie príčinu krívania.
Podľa mnohých autorov touto metódou sa preruší cyklus bolesť, stuhlosť kĺbového puzdra a svalov a opätovné zvýšenie bolesti. Znížením intenzity krívania sa obnoví svalová hmota na končatinách.
Odporúča sa aj štandardná chôdza , ktorá poskytne aj lepšiu kontrolu a výsledok operácia. Nie vždy je to možné dosiahnuť s majiteľom psa.
Konštatujeme, že aj podľa našich predbežných výsledkov denervácia kĺbového puzdra u dysplastických a artrotických bedrových kĺbov u psov je to metóda prvého výberu.
Ďalšie metódy sa môžu používať v závislosti od indikácií a kontraindikácií stanovených po klinickom a rötgenologickom vyšetrení.
Denervácia kĺbového puzdra bedrového kĺbu pri dysplázii a artróze je odporučiaca metóda, ktorej výsledkom je prerušenie prenosu signálov z artrotického bolestivého kĺbu do CNS. Pre zníženie bolesti v bedrovom kĺbe sa odporúčajú antiflogistika, hlavne karprofen pre jeho dlhodobé použitie bez výrazných vedľajších účinkov. Diétne kŕmenie, fyzikálna terapia ako aj terapeutická chôdza patria do komplexu podpornej terapie pri dysplázii bedrového kĺbu u psov.
Výrazne zníženie výskytu dysplázie bedrového kĺbu cez kríženie a genetiku sa nejaví ako veľmi aktuálne ako ani prevratná chirurgická terapia, ktorá by vrátila psa do normálneho života.
Dysplázia bedrového kĺbu pred ukončením vývoja acetábula je indikáciou na liečbu TPO (tripelvickou osteotómiou), kým dyspláziu bedrového kĺbu s pokročilou degeneráciou chrupky je indikácia na totálnu náhradu bedrového kĺbu. DARtroplastika je indikovaná, keď acetábulum je vyvinuté a ešte nenastala osteoartróza kĺbu. Poskytuje dorzálnu podporu hlavice stehnovej kosti a prevenciu voči bolesti spojenú s odtrhnutím puzdra od dorzálneho okraja acetábula. Kostné štepy sa umiestnia ponad kĺbové puzdro v mieste dorzálneho okraja acetábula a tvoria extrakapsulárny dorzálny okraj acetábula.
Kostné štepy sa odoberajú z krídla bedrovej kosti. Ak sú potrebné dodatočné kostné štepy kvôli silnému dorzálnemu posunu hlavice stehnovej kosti, možno ich odobrať aj z rebra.
Primárna indikácia DARtroplastiky je dysplázia bedrového kĺbu, kde je acetábulum vyvinuté a nie je ešte poškodená chrupka kĺbu. Je to vo veku psov asi 8-12 mesiacov. Vyšetrením zistíme prítomné krívanie a najviac je zjavná bolestivosť v bedrovom kĺbe. Veľkosť dorzálneho okraja acetábula sa vyšetruje röntgenologicky. Bilaterálna operácia bedrového kĺbu je výnimkou.
Výsledky v druhom mesiaci po operácii preukazujú normálnu výkonnosť, no vysokú aktivitu psa nemožno povoliť, pokiaľ nie je spojenie štepov a acetábula röntgenologicky viditeľné. Bolestivosť, luxácia alebo subluxácia v tomto čase už nie je prítomná. U všetkých pacientov skúšky na redukciu a subluxáciu sú menšie z dôvodu dodatočného dorzálneho okraja acetábula. Röntgenologicky je zistiteľné nespojenie štepov a acetábula.
Po štyroch mesiacoch od operácie sa psy hrajú a skáču bez akejkoľvek bolesti. Po celodennej aktivite nepreukazujú žiadne známky bolesti. Limitujúca abdukcia od 35º do 40º je typická, hoci stupeň extenzie sa zvyšuje. Röntgenologicky možno vidieť kompletné spojenie štepov a dorzálneho okraja acetábula v nový dorzálny okraj acetábula. Hlavica stehnovej kosti sa posúva hlbšie do acetábula.
Pri tejto operácii je možné sa stretnúť s niekoľkými komplikáciami a to najviac v spojení s poškodením sedacieho nervu. U jedného pacienta bolo prítomné prechodné poškodenie nervu, u ktorého sa funkcia končatiny obnovila po šiestich mesiacoch. U niektorých pacientov, pri ktorých posun hlavice stehnovej kosti bol dvojnásobný jeho priemeru bol sedací nerv uchytený medzi štep a sakrotuberálny väz. Priamej traume nervu je možné sa vyhnúť šetrnou manipuláciou. Ani jeden prípad infekcie nebol zistený.
Dysplázia bedrového kĺbu je potencionálne ochorenie primárne postihujúce veľké plemená psov. Na rozvoji dysplázie sa podieľa viacero faktorov. Z najhlavnejších sú to genetické a nutričné faktory.
Normálny bedrový kĺb patrí z anatomického hľadiska medzi guľovité kĺby. Schematicky sa skladá sa z gule, ktorú tvorí hlavica stehnovej kosti a z jamky, ktorá je tvorené acetabulom. Pri dysplázií bedrového kĺbu dochádza k nefyziologickému kontaktu medzi hlavicou a acetábulom a neskoršej degenerácií kĺbu. Včasné klinické symptómy ochorenia sú zvládnuté medikamentóznou liečbou (nesteroidné antiflogistiká), zníženou intenzitou záťaže a kontrolou hmotnosti pacienta. Indikáciou chirurgickej intervencie je zhoršovanie sa klinických príznakov dysplázie. Tripelvická osteotómia, dartoplastika bedrového kĺbu a úplná náhrada bedrového kĺbu sú najbežnejšími chirurgickými metódami, ktoré sa používajú na zvládnutie dysplázie bedrového kĺbu. Tieto metódy sa vyznačujú okrem požadovaného terapeutického efektu, aj zvýšenou časovou, finančnou a technickou náročnosťou. S ohľadom na tieto uvedené faktory sa v súčasnosti dostáva do popredia možnosť zvládnutia dysplázie, chirurgickým ovplyvnením vývoja panvy u rastúceho psa.
Juvenílna symfyziodézia panvy sa vykonáva v celkovej anestézií. Pes je na operačnom stole uložený na chrbte. Po sprístupnení lonovej kosti z ventrálnej strany sa elektrokauterom deštruuje rastová platnička v kraniálnej časti panvy.
Juvenílna symfyziodézia panvy je chirurgická procedúra, ktorá umožňuje rotáciu acetabula a tým zlepšenie kontaktu acetabula s hlavicou stehnovej kosti. Ako všetky kosti aj panva u mladých psov má rastové platničky, ktoré umožňujú jej rast až do dospelosti. Juvenílna symfiziodézia panvy chirurgickou deštrukciou časti lonovej kosti ovplyvňuje normálny rast panvy. Vplyvom pokračujúcich rastových síl acetabulum rotuje a lepšie pokrýva hlavicu stehnovej kosti a tým zlepšuje funkciu kĺbu.
Súčasné klinické štúdie dokazujú značné zmenšenie laxity bedrového kĺbu po vykonaní symfiziodezie panvy u šteniat postihnutých dyspláziou bedrového kĺbu. U šteniat bola zaznamenaná fyziologická, nebolestivá chôdza bez vedľajších komplikácií zapríčinených predčasným uzatvorením rastových platničiek. Uzatvorenie rastových platničiek spôsobuje zúženie panvového kanála čo však v neskoršom období nemá signifikantný klinický význam. Z experimentov vyplýva, že najlepšie výsledky juvenílnej symfyziodézie boli zaznamenané u 3 až 4 mesačných šteniat. Uspokojivé zlepšenie klinických príznakov dysplázie sa však pozorovalo aj u pacientov starších ako 5 mesiacov.
Juvenílna symfyziodezia je považovaná za profylaktickú metódu, ktorá je indikovaná pred samotným výskytom klinických príznakov dysplázie u šteniat do veku 6 mesiacov. Táto chirurgická metóda môže byť preventívne vykonaná u šteniat s rizikom dysplázie bedrového kĺbu. Symfyziodézia sa javí ako jedna z metód predchádzania coxartrózy pri dysplázií bedrového kĺbu
U mladých, dysplastických, rastúcich psov veľkých plemien môžeme použiť preventívny operačný zákrok. Princíp operačného zákroku spočíva v zmene postavenia panvy, alebo hlavice stehnovej kosti za účelom hlbšieho jej vnorenia do rastúceho acetábula.
Trojitá osteotómia panvy je indikovaná u mladých psov s klinickými príznakmi dysplázie bedrových kĺbov, ktoré vykazujú znaky instability (laxity) bedrových kĺbov. Chirurgickým zákrokom vykonáme rotáciu acetábula v pozdĺžnej osi, za účelom stabilizovania hlavice kosti stehnovej v acetábule vo fyziologickej polohe.
Trojitá osteotómia panvovej kosti sa musí vykonať v mladom veku najčastejšie medzi 4 až 8 mesiacom života z dôvodu využitia remodelačneho potenciálu rastúcej kosti ešte pred vznikom ťažkého poškodenia kĺbovej chrupky. V dôsledku instability a subluxácie bedrového kĺbu časom dochádza k vyplneniu acetábula novým kostným tkanivom prekrývajúcim jeho pôvodný tvar a tým sa mení kongruita a stabilita bedrového kĺbu. Tieto zmeny sú najvýraznejšie medzi 10 a 12 mesiacom veku. Vek nie je najhlavnejšie kritérium, podstatný je stav kĺbových plôch. V prípade vypĺnenia acetábula kostným tkanivom, zmien na dorzálnom acetabulárnom okraji, alebo poškodenia chrupky hlavice kosti stehnovej použitie trojitej osteotómie pánvy bude spojené s priemernými až nedotatočnými výsledkami zákroku.
Pri vyšetrovaní Ortolániho príznaku je pes polohovaný na chrbte. Stehnová kosť je vo vertikálnej polohe a kolená vo flexií. Tlakom orientovaným proximálne (k pánve) vyvoláme subluxáciu hlavice stehnovej kosti, ktorá sa presunie nad dorzálny acetabulárny okraj. Tento pohyb – presun nemusí byť zjavne pozorovateľný, preukáže sa neskôr pri teste. Test vykonáme abdukciou stehnovej kosti za udržania tlaku orientovaného proximálne. Pri repozícii hlavice kosti stehnovej do acetábula vznikne počuteľné a palpovateľné kliknutie. Uhol osi kosti stehnovej z vertikálnej polohy do polohy pri ktorej je pozorované kliknutie sa označuje ako uhol redukcie. Pri addukovaní stehnovej kosti z vertikálnej polohy môžeme zachytiť jemnejšie kliknutie spôsobené subluxáciou a tento uhol sa označuje ako uhol subluxácie.
Čím je väčšia laxita kĺbu tým je väčší uhol redukcie. Uhol subluxácie sa zväčšuje tak, ako sa zväčšuje strata acetabulárneho okraja v dôsledku opotrebovania. Ak dôjde k zhrubnutiu kĺbového púzdra v dôsledku jeho fibrotizácie a acetábulum sa vyplní kostným tkanivom Ortolániho príznak je nedetegovateľný, pretože hlavica kosti stehnovej je permanentne subluxovaná a stabilizovaná prevažne kĺbovým puzdrom.
Ideálny kandidát na trojitú osteotómiu panvy je vo veku 5 až 7 mesiacov, má klinické príznaky dysplázie a minimálne alebo žiadne degeneratívne zmeny na röntgenograme. Uhol redukcie má byť 30 alebo menej stupňov a uhol subluxácie pod 10 stupňov, čo predstavuje acetábulum bez vyplnenia kostným tkanivom a neporušený dorzálny acetabulárny okraj. Ak uhol redukcie presahuje 30 a uhol subluxácie presahuje 10 stupňov prognóza sa zhoršuje z dôvodu prítomných zmien na acetábule. Hraničnou hodnotou uhla redukcie je 45 a uhla subluxácie je 20 stupňov, v takomto prípade trojitá osteotómia pánvy môže byť ešte úspešná.
Trojitá osteotómia panvy je kontraindikovaná v prípadoch rozvinutého degeneratívneho ochorenia kĺbu, nedostatočnej veľkosti dorzálneho acetabulárneho okraja, plytkého acetábula, alebo pri neurologickom ochorení.
Pooperačná starostlivosť spočíva v tlmení bolesti a obmädzenom pohybe na vodítku po dobu 4 až 6 mesiacov.
Dysplázia bedrových kĺbov predstavuje abnormálny vývoj a rast bedrového kĺbu, zvyčajne postihujúca obidva bedrové kĺby. Prejavuje sa rôznym stupňom laxity mekkých tkanív obklopujúcich bedrový kĺb, instabilitou, malformáciou hlavice stehnovej kosti a acetabula a osteoartrózou.
U mladých, dysplastických, rastúcich psov veľkých plemien môžeme použiť preventívny operačný zákrok. Princíp operačného zákroku spočíva v zmene postavenia panvy, alebo hlavy stehnovej kosti za účelom hlbšieho vnorenia hlavy stehnovej kosti do rastúceho acetábula.
Trojitá osteotómia pánvovej kosti je indikovaná u mladých psov s klinickými príznakmi dysplázie bedrových kĺbov, ktoré vykazujú znaky instability (laxity) bedrových kĺbov. Chirurgickým zákrokom vykonáme rotáciu acetábula v osi, za účelom stabilizovania hlavy kosti stehnovej v acetábule vo fyziologickej polohe.
Trojitá osteotómia pánvovej kosti sa musí vykonať v mladom veku najčastejšie medzi 4 až 8 mesiacom života z dôvodu využitia remodelačneho potenciálu rastúcej kosti a ešte pred vznikom ťažkého poškodenia kĺbovej chrupky. V dôsledku instability a subluxácie bedrového kĺbu časom dochádza k vyplneniu acetábula novým kostným tkanivom prekrývajúcim jeho pôvodný tvar a tým sa mení kongruencia a stabilita bedrového kĺbu. Tieto zmeny sú najvýraznejšie medzi 10 a 12 mesiacom veku. Vek nie je najhlavnejšie kritérium, podstatný je stav kĺbových plôch. V prípade vyplnenia acetábula kostným tkanivom, zmien na dorzálnom acetabulárnom okraji, alebo poškodenia chrupky hlavice kosti stehnovej použitie trojitej osteotómie pánvy bude spojené s priemernými až zlými výsledkami zákroku.
Palpáciu vykonávame na psovi v hlbokej sedácií, alebo v celkovej anestézií. Test kompresie trochantera sa vykonáva na zvierati ležiacom na boku, pričom sa snažíme vyvolať tlak na veľký trochanter. Pri chronicky subluxovanom bedrovom kĺbe pri tlaku na veľký trochanter dochádza k zmene jeho polohy v dôsledku repozície subluxovanej halvice stehnovej kosti do acetábula.
Pri vyšetrovaní Ortolániho príznaku je pes polohovaný na chrbte. Stehnová kosť je vo vertikálnej polohe a kolená vo flexií. Tlakom orientovaným proximálne (k pánve) vyvoláme subluxáciu hlavice stehnovej kosti, ktorá sa presunie nad dorzálny acetabulárny okraj. Tento pohyb – presun nemusí byť zjavne pozorovateľný, preukáže sa neskôr pri teste. Test vykonáme abdukciou stehnovej kosti za udržania tlaku orientovaného proximálne. Pri repozícií hlavice kosti stehnovej do acetábula vznikne počuteľné a palpovateľné cvaknutie. Uhol osi kosti stehnovej z vertikálnej polohy do polohy pri ktorej je pozorované cvaknutie sa označuje ako uhol redukcie. Pri addukovaní stehnovej kosti z vertikálnej polohy môžeme zachytiť jemnejšie cvaknutie spôsobené subluxáciou a tento uhol sa označuje ako uhol subluxácie.
Čím je väčšia laxita kĺbu tým je väčší uhol redukcie. Uhol subluxácie sa zväčšuje tak ako sa zväčšuje strata acetabulárneho okraja v dôsledku opotrebovania. Ak dôjde k zhrubnutiu kĺbového púzdra v dôsledku jeho fibrotizácie a acetábulum sa vyplní kostným tkanivom Ortolániho príznak je nedetekovateľný, pretože hlavica kosti stehnovej je permanentne subluxovaná a stabilizovaná prevažne kĺbovým púzdrom.
Ideálny kandidát na trojitú osteotómiu pánvy je vo veku 5 až 7 mesiacov, má klinické príznaky dysplázie a minimálne alebo žiadne degeneratívne zmeny na röntgenograme. Trochanterický kompresný test má byť negatívny a uhol dorzálneho acetabulárneho okraja má byť 20 alebo menej stupňov. Uhol redukcie má byť 30 alebo menej stupňov a uhol subluxácie pod 10 stupňov, čo predstavuje acetábulum bez vyplnenia kostným tkanivom a neporušený dorzálny acetabulárny okraj. Ak uhol redukcie presahuje 30 a uhol subluxácie presahuje 10 stupňov prognóza sa zhoršuje z dôvodu prítomných zmien na acetábule. Hraničnou hodnotou uhla redukcie je 45 a uhla subluxácie je 20 stupňov, v takomto prípade trojitá osteotómia pánvy môže byť ešte úspešná.
Trojitá osteotómia pánvy je kontraindikovaná v prípadoch rozvinutého degeneratívneho ochorenia kĺbu, nedostatočnej veľkosti dorzálneho acetabulárneho okraja, plytkého acetábula, alebo pri neurologickom ochorení.
Uhol redukcie predstavuje maximum možnej rotácie acetábula a uhol subluxácie predstavuje minimum možnej rotácie acetábula, aby bola dosiahnutá stabilita bedrového kĺbu. Na základe týchto dvoch uhlov sa vyberá vhodný implantát pre rotáciu acetabulárneho segmentu panvy. Z dôvodu zabránenia prerotovania pánvy a následného presunu dorzálneho acetabulárneho okraja na krčok stehnovej kosti a prílišného zúženia pánvového kanála, uhol rotácie panvy má byť bližšie uhlu luxácie než uhlu redukcie a nesmie presiahnúť 45 stupňov.
Slocum navrhol platničku vhodnú na tento zákrok. (Z angl. Canine Pelvic Osteotomy Plate, platnička na osteotómiu panvy pre psov, vyrába Slocum Enterprises, Eugene, OR) Platnička sa fixuje do kosti 3,5 mm skrutkami a vyrába sa v troch verziách, ako platnička s 20 stupňovým uhlom bez možnosti zmeny uhla, platnička s 30 stupňovým uhlom a možnosťou jeho prispôsobenia od 20 do 40 stupňov a platnička s 45 stupňovým uhlom s možnosťou jeho zmeny od 35 do 60 stupňov. Prakticky je veľmi zriedkavá indikácia rotácie acetábula viac ako 30 stupňov, pretože väčšia rotácia spôsobuje problematickú abdukciu končatiny z dôvodu kontaktu krčku stehnovej kosti s dorzálnym acetabulárnym okrajom.
Pooperačná starostlivosť spočíva v tlmení bolesti a obmädzenom pohybe na vodítku po dobu 4 až 6 mesiacov.
Táto metóda sa používa ako posledná možnosť pred amputáciou končatiny alebo pred eutanáziou, Medzi takéto indikácie patrí:
Touto metódou sa dosiahne odstránenie bolesti z artrotického dysplastického kĺbu.
Operovaný pes by mal mať chrbticu a ostane kĺby bez artrotických procesov.
